V dnešnej dobe je priam nemožné vyhnúť sa rôznym technickým vymoženostiam. Všetci máme mobilné telefóny, počítače, televízie, mnohí vlastníme tablety a iné. Náš život by sa stal komplikovaným a vo viacerých smeroch by sme asi boli dosť stratení ak by nám všetky tieto veci niekto zobral. Samozrejme, že je to spôsobené aj tým, že technika je prínosná, praktická a nápomocná. Ako to však je u malých detí? Detí, ktoré majú spoznávať svet, hrať sa s hračkami a kamarátmi, učiť sa čítať, písať a počítať. Sú aj pre nich tieto veci nevyhnutné?
Možno bude tento článok ladený prevažne konzervatívne. Táto téma však podľa mňa inak braná byť ani nemôže. Pretože keď sa na to pozrieme z úplne logického a nezaujatého hľadiska, uvedomíme si, že z detí, ktoré žijú virtuálne vyrastie generácia neschopná viesť normálne reálny život. Budú poznať najnovšie trendy, sledovať život ľudí, ktorí sa živia sociálnymi sieťami a komunikovať on-line. Čo sa však stane keď sa tieto deti stanú dospelými ľuďmi? Podpíše sa na nich to, že v období najväčšieho psychického a intelektuálneho vývoja si gumovali mozog internetom a televíziou? Rozhodne áno. Prvé následky vidíme už teraz. Tínedžeri často nie sú schopní plynule čítať, kriticky hodnotiť situácie, v ktorých sa ocitajú, komunikovať medzi sebou z očí do očí a hospodáriť s peniazmi. Takí ľudia raz budú viesť našu spoločnosť. To podľa mňa nie je sympatická vyhliadka do budúcna.
Možno rozmýšľate, že to všetko je síce pravda, ale neviete čo by sa s tým dalo robiť. To, čo môže robiť každý z nás je ísť príkladom. Upozorňovať ich môžeme aj stokrát do dňa ak v deväťdesiatich prípadoch z toho budete mať aj vy v ruke mobil či tablet. To je pokrytectvo, ktoré deti vnímajú už od útleho veku. Ďalší spôsob, ktorý vyžaduje už trochu viac snahy a času je venovať sa im. Zobrať im telefón, vypnúť televíziu a ísť sa von prejsť, zahrať si spoločenskú hru, pomôcť s učením či len tak sa porozprávať o tom čo sa deje vo vašich životoch. Tráviť s nimi čas, ukázať im iné veci ako len svet on-line.
Nie je to ľahká úloha. Pravdepodobne je to už na ceste, ktorá sa nedá otočiť iným smerom. Je však jedna vec, ktorá sa robiť dá. Dávať si pozor na to aký príklad dávame my sami a ako vychováme svoje deti. Verím tomu, že nikto z nás nechce zažiť, že nás budú viesť digitálni ľudia s on-line svetom a virtuálnymi problémami.