Ja neviem, či som nevďačná, necitlivá alebo čo vlastne som. Som vydatá, manžel by chcel deti. Je úžasný pri deťoch. Starostlivý, deti ho doslova zbožňujú. Máme synovca a jednu neter a vždy, keď ho zbadajú, tak je k nim neuveriteľne pozorný a oni ho majú veľmi rady. Neviem, či sa bojím, že naše deti nebude mať tak rád alebo čo mi je. Mohla by som byť šťastná, že mám takéhoto muža, pretože nie každý muž je taký k deťom. On o nich tak pekne rozpráva. Ako už vyrástli, aké sú zlaté a čo už všetko vedia. Určite bude najlepší otec akého si viem predstaviť.
Ale skôr bojujem s mojimi pocitmi. Ja neviem, či som pripravená na deti. Chceme viac detí, tým som si istá a to znamená, že keď už začneme s jedným, tak budem doma minimálne deväť rokov. A ja neviem, či už to chcem. Či už teraz sa chcem zaviazať a zostať toľko doma. Chápete to ? Je to pre mňa dosť dlho a ešte som nebola ani zamestnaná. Študujem externe vysokú školu, bolo by fajn, keby som si po vysokej našla zamestnanie. Potom po materskej dovolenke mi to už bude asi na dve veci, že mám vysokú školu, keď budem toľké roky doma. Keby ma aspoň niekto zamestnal a ja som to mohla mať v životopise, že som po tie roky kvázi pracovala, ale bola by som na materskej dovolenke. Ale kde za pár mesiacov zohnať takého zamestnávateľa, čo ma bude ochotný zobrať na dobu neurčitú? 
A potom mu spraviť takýto podraz. Je to také všestranné, že som si neistá s tým, čo by som vlastne chcela. Ja nie som vyslovene ten typ ženy, čo keď vidí deti, tak sa z nich teraz ide neviem čo. Ja mám deti rada, ale pred druhými ľuďmi neviem ako sa k nim správať. Bojím sa, čo si o mne pomyslia. Ale keby ich mám strážiť tak som k nim najmilšia ako sa dá a budem sa s nimi hrať. Môj muž je opak, ten sa hrá, blázni s deťmi a oni ho zbožňujú!!!
Čo by ste mi poradili???
